Recenzia Ballovej novely V mene otca v časopise Tijdschrift voor Slavische Literatuur, september 2015
Balla, v mene otca. Zo slovenčiny preložil Abram Muller. Vydavateľ Douane, Rotterdam 2013, 90 strán.
Balla je pseudonymom Vlada Ballu (1967), jedného z najvýraznejších autorov slovenskej porevolučnej generácie. Balla debutoval v roku 1996, jeho obľúbenými žánrami sú poviedka a novela. Jeho tón je zriedka odľahčený; prevládajú cynizmus, čierny humor a asentimentalita.
V novele V mene otca (2011) sa zdá byť ústrednou témou dom, ktorý obýva hlavný hrdina, rozprávač. Mottom knihy nie je literárny citát, ale rozhodnutie o vydanom stavebnom povolení. Vecná odmeranosť, ktorá sa v tom odráža, je charakteristická pre celkový štýl knihy, ale ak sa človek dobre začíta, zdá sa táto byť len rámcom pre bolestnú pitvu ľudských vzťahov hlavného hrdinu, vzťahov so svojou ženou a dvoma synmi, so svojim otcom a bratom a zopár ďalšími. Rozprávač je otcom; otcom, ktorý bol pochopiteľne tiež synom a okamžite sa priznáva k tomu, že byť synom mu išlo lepšie ako byť otcom. Témou je vlastne otcovstvo, ale otázka je často otáčaná: „…Alebo synovia nie sú vhodnými synmi. Nie sú to tí správni synovia?“ Takéto prekrúcania ťa zanechávajú ako čitateľa s podivným, zmäteným pocitom: ako je to možné, veď je to predsa otec, ktorý sa musí snažiť byť dobrým otcom, veď sa sám rozhodol ním stať? Bezvýhradná láska rodičov sa tu hľadá len ťažko. Kniha je plná zvratov a protikladov, ktoré ťa pravidelne mätú a vyvolávajú nepríjemný pocit.
Rozprávačom je pomstychtivý štyridsiatnik v kríze. A tak sa pristupuje i k jeho manželstvu: manželstvo je konvencia, zvyk, často používané ako zámienka k opusteniu rodičovského hniezda. Keď sa manželstvo hlavného hrdinu zrúti, stiahne sa jeho žena do podivného kultu, ktorý vykonáva v suteréne domu, a stáva sa úplne neprístupnou. Hlavný hrdina sa považuje za nevinného.
Nedostatok citu a komunikácie, absencia inej motivácie ako vlastný záujem či žiadostivosť sa zdajú byť šokujúce. Ale hlavný protagonista zápasí predovšetkým s nedostatkom racionality vo svojich vzťahoch. A pohľadom späť na generácie svojich rodičov vidí len ľudí, ktorých tváre boli postihnuté „nejakými všeobecnými socialistickými kiahňami, kožnou chorobou režimu“ a medzi ktorými vládlo len ticho.
Otázku, či by mal byť hlavný hrdina považovaný za nemorálneho nechám nezodpovedanú, pretože táto je podľa mňa menej relevantná. Odpoveď sa zdá byť vyjadrená v resumé knihy, ktoré je uvedené na www. literatuurplein.nl: „nemorálny muž rekapituluje so značnou dávkou cynického humoru a sebairónie svoj premárnený život.“
Ale neboli viacerí autori a /alebo ich postavy vo svetovej literatúre podozrievané z nemorálnosti preto, že sa človek nedokázal poradiť s otázkami autora? Pátranie po racionalite a morálke vo svete, ktorý sa zdá byť len iracionálnym, či groteskou. Existuje v našom svete morálka? Môžeme konať racionálne? Vo mňa táto kniha evokuje reminiscencie témy z diela Cudzinec od Camusa.
Hank Geerts
preklad recenzie do Slovenského jazyka: Samuel Kovacs
