Rana duši
Stalo sa tak trochu módou vybrať si niektorú z východoeurópskych krajín a prekrstiť ju na „najlepšie uchované tajomstvo Európy“. Ale ak tu predsa len je jedna slovanská krajina, ktorá si tento titul skutočne zaslúži, tak je to Slovensko. V najlepšom prípade je táto krajina známa ako istý kómatický prívesok svojho veľkého brata Česka. Pomerne často je tiež zamieňaná so Slovinskom. Slovensko však leží priamo uprostred Európy, má bohatú kultúru a literatúru prekypujúcu sebavedomím. V holandčine sa teraz postupne začínajú objavovať preklady slovenských románov. Štíhla novela V mene otca Vladimíra Ballu bola prvou. V marci tohto roka uvidel svetlo sveta román Rozum Rudolfa Slobodu. Obidve preložené Abramom Mullerom. Obe knihy zasadzujú ranu duši čitateľa. Nachádzame v nich: melanchóliu, malomyseľnosť, zúfalstvo, mizantropické úvahy, manželské hádky, neporozumenie, ale aj nezlomnú potrebu slobody, túžba po vlastnom pokoji, a nejasnú nádej, hlad po lepšom svete, bez pokrytectva, závisti, a všelijakých zraňujúcich machinácií a miešania sa do života. Celok výdatne utopený v potokoch alkoholu. V oboch románoch je hlavnou postavou muž, otec, človek, ktorý si musí zarábať na živobytie. Obaja muži chcú byť v živote zodpovednými, to im však vôbec nejde ako po masle. Vlastné deti hatia ich snahy, ignorujú ich, susedia a kolegovia sú kverulanti či vyslovení zbabelci. Seriózna komunikácia je absolútne nemožná. Ani s manželstvom to nie je o nič lepšie. Obaja hlavní hrdinovia túžia po dobrodružstve s inými ženami, ale i to poskytuje len krátke uspokojenie.
Pri Slobodovi chce hlavná postava ešte stále niečo dokázať. Chce napísať skvelý scenár, chce po sebe zanechať film, z ktorého bude mať ľudstvo nejaký osoh. Tento sen mu však prináša len starosti a horké sklamanie, pretože on hádam nenávidí každé slovo, ktoré dá na papier. Navyše má jeho okolie len veľmi malú dôveru v jeho schopnosti písať. „Som zbytočný človek“, uzatvára porazený. Protagonista v románe Ballu je sužovaný neuskutočniteľnou túžbou. Najradšej by si chcel cez deň robiť svoju prácu v kancelárii, trochu pošpásovať s kolegyňami a večer prísť do pokojného hniezda domova. To mu však nie je dopriate, s jeho ženou nie je rozumné slovo a jeho synovia na neho kašlú.
Stručne povedané, obaja spisovatelia servírujú každodenný život v jeho čistej a nefalšovanej podobe, so všetkými nedostatkami v súkromnej sfére. Jedinou útechou v tomto takmer sadistickom odhaľovaní sú ostro kritické, vtipné poznámky, zjavujúce sa náhle a nečakane, lakonické, sarkastické, cynické. Obe knihy sú ako destilát, ktorý dlho zrel. Musíš niečo zniesť, aby si naplno ocenil jeho charakter, ale oplatí sa to.
William Peynsaert
preklad recenzie do Slovenského jazyka: Samuel Kovacs