Ľudia na Slovensku sú odolní, úprimní a krutí (Interview v SME – 2012)

Rozhovor s Abramom v SME z 8. Marca 2012 

sme-logo3

Abram Muller: Ľudia na Slovensku sú odolní, úprimní a krutí (Eva Andrejčáková)

Holanďan ABRAM MULLER prišiel prvý raz na Slovensko ešte za totality – ako študent. Netušil, že zakrátko tu zapustí korene na takmer dvadsať rokov. Svojím spôsobom tu spravil dieru do sveta, takú, cez ktorú k nám lepšie vidieť. Výsledkom je kniha – ojedinelý turistický sprievodca po Slovensku. Práve sa objavuje na pultoch všetkých holandských a flámskych kníhkupectiev.

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o Slovensku?

Vedel som, že pomaly prichádza čas môjho odchodu zo Slovenska a chcel som niečo po sebe zanechať. V holandčine nijaká seriózna kniha o Slovensku neexistuje. Buď je niečo preložené z angličtiny, alebo je Slovensko zaradené len ako dodatok k Česku. Chcel som vytvoriť čosi viac ako len bedeker.

Je to aj kritická kniha?

To by som nepovedal, išlo mi o pozitívny obraz Slovenska. Ale o histórii hovorím fakticky, nevynechávam kapitolu o slovenskom štáte, otvorene hovorím aj o komunizme. Podľa mojich vedomostí to iné bedekre vybavia jednou vetou, povedal som si, že tak to robiť nechcem.

V akom náklade vyšla?

Päťtisíc výtlačkov a po dvoch rokoch sa pripravuje obnovené vydanie. Vyšla v najspoľahlivejšom a pomerne veľkom vydavateľstve. A hoci neznášam písanie, začal som pracovať na ďalšej knihe. V nej sa budem snažiť opísať ľudí, ktorí tu žijú. Pretože, keď píšem o Slovensku, nie vždy hovorím o Slovákoch. História Slovenska sa väčšinou viaže k iným národom, ktoré obývali toto územie v minulosti. Názov knihy bude Jama na kopci.

Čo to znamená?

Je to metafora o tom, že hoci máte kopce a hory, nevidíte horizont, lebo si tam hore donekonečna kopete jamu, v ktorej sa potom cítite bezpečne. Takže keď padne atómová bomba, jediný národ, ktorý to prežije, budú Slováci. Budú na kopci v jame. To je úžasné, nie?

veltrh.jpg
Január 2012, veľtrh cestovného ruchu v Utrechte. S vydavateľkou Anaisou Bruchnerovou a slovenským veľvyslancom v Holandsku Jaroslavom Chlebom na krste svojho bedekra Reisgids Slowakije. 

V posledných rokoch ste na Slovensku pracovali v oblasti turizmu. Ako si vás táto práca získala?

Vzniklo to spontánne. Keďže som tu bol ako Holanďan po revolúcii dlho sám, vždy, keď mala prísť nejaká skupina turistov zo štátov Beneluxu alebo delegácia holandských politikov či novinári, robil som im spojku. Organizoval som zájazdy, chodil som s nimi po pamiatkach. Nikdy som nesníval, že budem pracovať v turizme, hoci som vždy veľa cestoval. Keď som objavil vašu krajinu, povedal som si, že sa oplatí spoznávať ju, máte čo ponúknuť. Budem sa sem stále vracať, veď mám aj slovenské občianstvo.

Aký je obraz Slovenska v zahraničí?

Niekedy si hovorím, že Slovensko je asi najexotickejšia krajina. Zvonka dokonca viac ako napríklad Rumunsko – o ňom sa vo svete aspoň vie. Turisti často očakávajú niečo oveľa horšie. Idú do Česka, ale boja sa prekročiť hranicu, že čo tu bude. A pritom ste úplne normálna krajina, je tu európska kultúra. To je pre turistov vždy prekvapujúce. Prídu sem, nemajú žiadne očakávania, skôr strach, či je tu vôbec pitná voda. Potom zistia, že sa to dá zvládnuť a k tomu máte aj krásnu krajinu.

Kedy ste prišli po prvý raz na Slovensko?

V roku 1986. Študoval som na univerzite v Amsterdame a veľa som cestoval do strednej Európy, do vtedajších krajín socialistického bloku. Navštívil som Poľsko, Československo, Maďarsko.

Prečo ste sem chodili?

Američania chceli v tom čase rozostaviť svoje rakety na území západnej Európy. V Holandsku prebiehala silná diskusia, bolo to obdobie veľkých demonštrácií. Mal som pocit, že sa vôbec nezaujímame o strednú Európu, že je nám jedno, čo sa tam deje. A pritom Praha bola na skok, deväťsto kilometrov, lietadlom je to hodina a pol. A Rusi pritom mali na území ČSSR už dávno rozmiestnené svoje rakety typu SS20.

Vnímali ste strednú Európu ako súčasť priestoru, v ktorom ste žili?

Samozrejme. Niežeby mi krajín východného bloku bolo ľúto, ale zdalo sa mi, že by sme na ne nemali zabúdať, tváriť sa, že neexistujú. Boli pre mňa dôležitejšie ako Sovietsky zväz. Práve preto som išiel študovať okrem odboru, ktorý sa volal sovietológia, aj slovanské jazyky.

Aj slovenčinu?

V ponuke bola poľština, ruština, čeština a srbochorvátčina. K slovenčine som sa reálne dostal až v Československu. Najprv som sa tu dorozumieval predovšetkým po rusky. Moja generácia Čechoslovákov vtedy ruštinu ovládala a napodiv k nej ani nemala odpor. Pamätám si, že sa mi tu vtedy veľmi ľahko a hladko nadväzovali kontakty.

sturistami.jpg
S turistami na Bratislavskom hrade. Hoci odjakživa veľa cestoval, k turizmu sa dostal až na Slovensku. Slovensko chce aj naďalej prezentovať hlavne ľuďom zo štátov Beneluxu. 

Zaujímalo vás od začiatku aj Slovensko alebo iba Praha?

Prvý kontakt bol, samozrejme, s Prahou. Musím však povedať, že postupom času sa pre mňa stala mŕtvym mestom. Bola krásna, ale chýbal mi tam život. Bol akýsi roztratený, iste aj preto, že je to neporovnateľne väčšie mesto ako Bratislava.

Nemali ste kontakt na žiadnych disidentov, nepodľahli ste čaru pražských pivární?

Nemal som takéto spojenia. Vedel som o disidentoch, čítal som zakázanú literatúru, ale priamo s nimi som sa nestretol. Keď som prišiel do Bratislavy, tam sa zrazu žilo! Terasy a kaviarničky síce v uličkách centra neboli, ale boli vo dvoroch, z ktorých mnohé sú už teraz dávno súkromné, no vtedy boli pootvárané a takmer v každom bola nejaká krčmička. Pamätám si ich napríklad na Kapitulskej ulici. Tam sa vtedy schádzali mladí ľudia.

Nechýba vám takáto atmosféra dnes?

Dnes je mnoho vecí inak. Zaujímavé je, že pár rokov po páde komunizmu sa tu žilo rovnako ako predtým. Len niektoré veci však pretrvali až dodnes – myslím tie dobré. Napríklad taká reštaurácia Prašná bašta. Chodieval som tam celé roky a vždy sa postarali o to, aby som si mal kde sadnúť, aby ma uspokojili. Takto by to malo byť v každej kaviarni alebo v reštaurácii. To sú také maličkosti. Napríklad raz som si tam objednal pivo, čašník mi ho doniesol, o chvíľu sa vrátil a povedal mi: prepáčte, to pivo nie je dobré. Zobral ho späť a dostal som nové. To je spontánna, prirodzená starostlivosť, akej sa hocikde nedočkám. Vždy hovorím, keď to dokáže jeden človek, dokáže to každý. Vo všeobecnosti, žiaľ, počúvam, aký je na Slovensku zlý servis. Ale som optimista. Vždy som tu chcel ľuďom porozumieť.

A podarilo sa?

Zistil som jednu dôležitú vec: na Slovensku žijú veľmi odolní ľudia. Odolnosť, to je to správne slovo.

Z čoho tak usudzujete?

Máte svoje zvyky, zažité veci, ktoré stále riešite vrátane vzťahu k Maďarom. Nepotrebujete však bojovať, strieľať, zabíjať, tešíte sa na Vianoce, na Veľkú noc, na koláčiky. Možno to znie trochu snobsky, ale hovorím to úprimne. Nakoniec som zistil, že toto je pre vás dôležité, lebo tento proces vás zachraňuje. Už osemsto rokov. Aj teraz, keď máte slobodu, svoje zvyky a históriu opakujete. Samozrejme, v trochu modernejšej forme, ale stále.

Ale je tu mnoho nespokojných ľudí, ktorí sa často hanbia, že žijú na Slovensku. Stratili už posledné zvyšky nádeje, že sa v našej krajine niečo môže zlepšiť. Čo si o tom myslíte?

Opäť sa vrátim k tej odolnosti. Bola tu veľká nádej, že vláda Ivety Radičovej konečne posunie veci správnym smerom, bol to podobný pocit ako v časoch nástupu prvej Dzurindovej vlády. Je zaujímavé, že vláda padla, ale medzi ľuďmi akoby sa nič nestalo. Keby sa niečo také udialo v Holandsku, ľudia by hneď išli do ulíc demonštrovať. Niečo by vyjadrovali. Tu život ide ďalej, ľudia chodia do práce, verejne sa k tomu stavajú minimálne. Na jednej strane je to škoda, na druhej strane – každodennosťou akoby sa nakoniec znova objavovala nádej.

Sme odolní proti vlastnej zmene?

Asi tak. A pritom ste úprimní. No tieto vlastnosti sú podmienené historicky a geograficky, nie je to tým, že by tu ľudia boli takto geneticky predurčení. Keby na území Slovenska žili Holanďania, boli by podobní. Vplýva na to napríklad hornatá krajina, musíte sa prispôsobiť životu v nej. Keby ste mali aj more, horizont je iný. V uplynulých dňoch ma však prekvapili na Slovensku demonštrácie. Od čias mečiarizmu sa nič podobné nedialo. Nie sú to státisíce ľudí, ale možno to naozaj niečo znamená a spoločnosť sa mení.

Ako sa prejavuje úprimnosť, o ktorej hovoríte?

Je to zvláštne: keď som v Holandsku, čudujem sa, prečo sú ľudia takí milí a pokojní. Keď sa vrátim na Slovensko, vždy mi udrie do očí, že tu ľudia nemajú dobrú náladu. Akoby boli nešťastní. Sú však zároveň úprimní, pretože sa netvária, že ju majú. Takže, keď je na mňa predavačka v obchode nepríjemná, snažím sa pochopiť, že sa jej asi niečo zlé stalo, možno doma s manželom alebo so susedom. Prečo by mi mala potom priať pekný deň?

nastanici.jpg
„Byť Slovákom nie je jednoduché. Akoby bolo pre vás ťažko stráviteľné, že ste mierumilovný národ,“ hovorí Abram Muller, ktorý má dnes aj slovenské občianstvo.

Nie ste teraz až príliš benevolentný?

Neviete sa ešte pretvarovať a to si veľmi cením. Na druhej strane, úprimnosť má aj bolestné stránky. Videl som tu v nemocnici umierať mojich blízkych ľudí, bolo strašné sledovať, ako sa niekedy správa nemocničný personál. To je krutosť. V nemocnici chorý človek potrebuje starostlivosť a láskavosť a vy aj vtedy dokážete nemať náladu a úplne na to kašľať. Takže – nechcel by som tu zostať starý a chorý a odkázaný len na seba. Nechcem zomrieť na Slovensku.

Kde ste vlastne vyrastali?

Narodil som sa v Holandsku. Neskôr sme sa presťahovali do Paríža, kvôli otcovej práci – bol chemickým inžinierom. Do školy som chodil v Provence, potom sme sa vrátili späť do Holandska, nasledoval Singapur, kde som chodil do strednej školy, potom univerzita v Amsterdame. Po štúdiách som išiel do Ameriky, lebo som nevedel, čo so sebou. Mal som strašný pocit, že do konca života budem musieť len chodiť do práce, tak som chcel ešte voľačo vyskúšať. Žil som v New Yorku, robil som tam rôznu drobnú robotu. Inak, bol som tam v novembri 1989.

Takže vás tam zastihla zmena nášho režimu? Ako ste to vnímali?

V Amerike som si kupoval každé ráno New York Times, takže keď sa jedného dňa na titulke objavila fotka Václava Havla s Alexandrom Dubčekom na balkóne, mal som v očiach slzy. Okamžite som vedel, že sa do Československa musím vrátiť. Najprv som zamieril do Poľska, kde som mal najviac priateľov. Potom do Prahy a Bratislavy. Už pri prvej návšteve Československa som sa stretol s veľmi dobrými ľuďmi, vedel som sa identifikovať. Zároveň som cítil ako veľkú nespravodlivosť, že ste v roku 1945 neboli oslobodení, ale znovu okupovaní.

Mali ste niečo v pláne?

Do Bratislavy som prišiel začiatkom roka 1990. Na univerzite som sa stretol s vedúcou katedry jazykov na filozofickej fakulte a na druhý deň som nastúpil ako lektor angličtiny. V tom období všetci chceli vedieť po anglicky a učitelia tu neboli takmer žiadni. Prvú hodinu som mal s prvákmi. A to bola naozaj výnimočná skupinka študentov: Koloman Kertész Bagala, dnes vydavateľ, Tomáš Horváth – spisovateľ, Tomáš Kaminský – spisovateľ a kreatívec, Svetozár Sprušanský – režisér a dramaturg, Peter Ňunéz – známy televízny režisér.

sostudentmi.jpg
So svojimi študentmi holandčiny pred bránou Filozofickej fakulty UK v Bratislave. 

Aký to bol začiatok?

Keď som prvý raz otvoril dvere na učebni, všetci tam vzorne, disciplinovane sedeli, zošit a pero pred sebou na lavici. Postavil som sa pred nich bez učebnice, lebo vtedy tu existovala iba jediná – Angličtina pre samoukov. Nevedel som, ako začať, tak som to skúsil s „My name is… atakďalej“. Keď som na konci hodiny odchádzal, všetci vstali. Hneď som vedel, že niečo budem musieť zmeniť, takéto slušné správanie ma zneistilo. Na ďalšej hodine sme si potykali, to bol v tej chvíli jediný spôsob, ako vyjadriť, že sme si rovní. Aj v ostatných skupinách som fungoval podobne. To bol môj najlepší rok.

Stali ste sa dobrým učiteľom, nie?

Ani nie. (smiech) Niekedy som nemal chuť učiť, tak som povedal, poďme do Krymu. Ale svoj účel to splnilo, pretože inak ako po anglicky sa so mnou konverzovať nedalo. Intenzívne sme sledovali aj politickú situáciu. Bol som veľmi šťastný, že mám aktívnych študentov. Neskôr chodili aj štrajkovať a demonštrovať proti Mečiarovi. Jedna kolegyňa z katedry germanistiky s kopou titulov mi vtedy vyčítala: na univerzite sa nerobí politika! Ale ja som predsa nikdy svojich študentov nevyzýval, aby chodili demonštrovať. Samozrejme, ani som ich za to netrestal. Naopak, rád som si s nimi vymieňal názory.

V deväťdesiatych rokoch ste na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského začali zakladať katedru nederlandistiky. Bol o toto štúdium záujem?

Neuveriteľný! Keď sa Česko-Slovensko rozdelilo, Praha svoju katedru mala, ale Bratislava nie. Prvý rok sa prihlásilo päťsto ľudí. Prijímačky spravila pätina, z toho sme vybrali 33 študentov. Ukázalo sa, že aj tu, tak ako inde vo svete, ľudia vnímajú Holandsko pozitívne.

recnik.jpg
Ako rečník počas slávnostného otvorenia katedry nederlandistiky, ktorú zakladal na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. O štúdium bol ihneď obrovský záujem. 

Vďaka čomu?

Holandsko sa vie predať. Holanďania dokážu mať široký pohľad na veci – opäť je to o tom horizonte. Napríklad všade na svete sa predáva ich pivo Heineken a pritom každý vie, že nie je najlepšie. To je sila Holandska. A okrem toho liberálna politika, bicykle, marihuana. Študenti na Slovensku boli veľmi motivovaní, mali z Holandska a Belgicka veľkú podporu.

Prečo ste po dvadsiatich rokoch zo Slovenska odišli?

Budem mať päťdesiat rokov a cítim, že ešte mám energiu posunúť sa inde. Okrem toho, moji rodičia už majú nad osemdesiat, chcem im byť nablízku.

Aké je byť Holanďanom?

Celkom jednoduché. Krajina existuje samostatne už päťsto rokov, má bohatú kultúru. Opäť je to dané historicky a geograficky, že Holanďania veľa cestujú. Nepotrebujú si nič dokazovať, a tak sa môžu cítiť slobodní. Som šťastný, že som sa tam narodil, že mám holandský pas. Ale keď sa ma opýtate, či sa cítim Holanďanom, tak odpoviem, že som Holanďan preto, lebo môj materinský jazyk je holandčina a môžem sa vyjadriť po holandsky. To je moja identita. Inak to necítim ako podstatné.

srodicmi.jpg
S rodičmi. 

Ako vnímate identitu u Slovákov?

Byť Slovákom podľa mňa nie je jednoduché. Vnímate svoju históriu inak, neprelievali ste toľko krvi, nemali ste svojho kráľa. Akoby bolo pre vás ťažko stráviteľné, že ste mierumilovný národ. Namiesto toho, aby ste boli na to hrdí, akoby ste sa za to hanbili.

Platí na vás to o „bludných Holanďanoch“?

Áno, sedí to. Holanďan sa dokáže jednoduchšie niekde usadiť, presadiť. A nepotrebuje stále hovoriť o bryndzových haluškách, knedliach a buchtách, ako to často čítam v infantilných rozhovoroch so slovenskými hokejistami, ktorí sú v zámorí. Aj to je svojím spôsobom odolnosť. Takéto mamičkovanie však nemám rád. Keď som na Slovensku, mám nariekať, že tu nemám haringy?

srodinou.jpg
Abram Muller je najmladší zo štyroch súrodencov. Na snímke s dvoma sestrami, bratom a s mamou na rodinnom výlete. 

 

Čítajte viac na sme.sk