„Neviete sa spropagovať politicky ani turisticky, ale literatúru máte svetovú,“ hovorí holandský prekladateľ Abram Muller. Dnes je jeho programom prinášať do holandských kníhkupectiev našu literatúru.
Čo práve čítate?
Dostal som od kamarátky knihu Vincenta Šikulu. Zatiaľ som v nej listoval len rýchlo, ale už som narazil aj na miesto, kde píše o Slobodovi. Spomína na to, ako k nemu šiel na návštevu vypýtať si nejakú knihu. Do ich rozhovoru vtedy stále vstupoval Slobodov otec a ako pravý Slovák mu hovoril: Nič mu neponúkneš? Veď máme ešte kapustnicu, nech si dá! Sloboda sa chcel v pokoji porozprávať s priateľom, ale otec stále nedal pokoj. Nech si dá. Nech si dá!
Otec je dôležitá postava v Slobodovom Rozume, však?
Áno, aj sa ním román začína, Sloboda píše, že práve zomrel. Príbeh knihy trvá približne rok a po celý ten čas cítiť jeho smútok, po celý ten čas sa s jeho smrťou snažil zmieriť. Otca vždy považoval za smiešneho človeka, nevážil si ho – a až keď zomrel, zistil, ako veľmi mal rád svoje deti a koľko pre ne robil. Slobodu vždy ovládali nejakí démoni a nevnímal, že napríklad dom, v ktorom býva, bránu, zábradlie, že to všetko postavil jeho otec sám. Táto kniha ma veľmi dojala. Veď takúto skúsenosť máme všetci, že rodičia nám odídu skôr, ako ich stihneme spoznať.
Cudzinec Alberta Camusa sa začína oznámením, že mu zomrela mama. Možno pri Slobodovi hovoriť o zvláštnej forme existencializmu?
Blížil sa k nemu, v mojich očiach však ešte viac reprezentuje slovenský grunt. Bol to človek pri zemi, vezmime si už ten názov – Rozum. Sloboda si všetko potreboval vysvetliť rozumom, neustále sa pýtal: Prečo to otec robil? Nechcel sa rozumu pustiť, myslel si, že v živote je to jediná záchrana.
Ale nakoniec ten rozum zlyhal.
Totálne zlyhal. Prečo si napríklad Sloboda vzal svoju ženu? Vedel, že je duševne chorá, lenže bol presvedčený, že jej môže pomôcť, keď k jej problému bude pristupovať racionálne. Že ju vezme do Devínskej Novej Vsi, že jej tam vytvorí priaznivé prostredie na to, aby sa správala podľa noriem. No potom si raz uvedomil, že ju vôbec nepochopil, že nepochopil ani svojho otca, ani dcéru. A vtedy napísal svoju kultovú vetu: Som zabitý človek. Som zabitý človek. Tým sa končí jeho román a je to strašidelná veta. Ňou priznal, že celý jeho svetonázor bol blud.
Čo vo vás jeho kniha vyvolávala?
Dalo by sa povedať, že Rozum je ťažká kniha, ja som sa však pri nej musel niekedy aj smiať. Sloboda nebol superčlovek, Sloboda bol človek.
Prečo sa podľa vás obesil?
Niektorí ľudia v sebe čosi také nesú veľmi dlho. Rozum napísal v roku 1982 a už v ňom veľmi zreteľne uvažuje o samovražde. Čítal som, že Sloboda chcel, aby ho uznávali ako spisovateľa, väčšinou ho však mali za klauna.
Intelektuáli ho nebrali dosť vážne?
Nie dosť vážne. Stále v ňom videli toho človeka, čo zabil svojho psa. Klauna. Áno, klauna zo seba robil aj sám, celý svoj život čosi ironizoval. Mal však čo povedať. V priamom prenose opisoval, ako vidí svet. Taká otvorenosť je medzi spisovateľmi vzácna, výnimočná. A mňa dojímala jeho citlivosť, zraniteľnosť, pri čítaní jeho knihy vás totálne vtiahne do hlbín emócií. Viem, že sú aj takí, čo ho nemajú radi, jeho knihy sú však stále dostupné v kníhkupectvách a stále sa predávajú. To o niečom hovorí, nie?
Prečo stojí zato, aby bol preložený do holandčiny?
On si zaslúži, aby bol preložený do všetkých jazykov. Kdekoľvek by ho prijali, pretože Sloboda, to je človek.
Čítajte celý článok: kultura.sme.sk/c/