Rozhovor s Abramom v Hospodárskych Novinách z 23. Marca 2012
V Česku sme boli už trikrát, poďme na Slovensko 
Ak sa chce Slovensko predať, musí v prvom rade hľadať a ponúkať to, čo má spoločné s inými krajinami, tvrdí Abram Muller, ktorému nedávno vyšiel turistický sprievodca o Slovensku v holandčine.
Aká časť turistov podľa vás prichádza na Slovensko kvôli nemu samotnému, a neberú ho len ako zastávku medzi Viedňou či Budapešťou?
Ťažko povedať, ja viem len o turistoch z Beneluxu. Holanďania vyslovene prídu na Slovensko ako karavanisti – sú to individuálni cestovatelia, ktorí chcú spoznávať neznámu krajinu. Slovensko je totiž asi najexotickejšia krajina Európy – v zmysle, že sa o nej najmenej vie. To, že tu Holanďania nájdu aj krásnu prírodu a celkom príjemné ceny je iba veľké plus.
A čo Belgičania?
Tí zase prichádzajú ako skupinoví turisti. Slovensko ako také ich nepriťahuje, chodia sem, len ak je v ponuke spoľahlivej agentúry, ktorá organizuje autobusové zájazdy. Funguje to asi takto: už sme boli trikrát v Česku, raz v Poľsku a dvakrát v Maďarsku, tak tento rok pôjdeme na Slovensko.
Vaša nedávno vydaná kniha Slovenska Reisigds Slowakije vyjde v Holandsku už v druhom náklade, čo vyzerá na pomerne veľký úspech. Je to spôsobené aj tým, že na zahraničnom trhu chýbajú bedekre o Slovensku?
Kniha vyšla v januári, a očakáva sa, že druhý náklad vyjde na budúci rok, ale aj tak je to úspech. Je pravda, že bedekre o Slovensku takmer neexistujú, alebo vychádzajú ako príloha s Českom. Väčšina bedekrov však ponúka plytký text a krásne fotografie, Slovensko na základe ich obrazu vyzerá ako nedotknutá krajina s malebnými dedinkami. Vydavateľstvo Dominicus, v rámci ktorého vychádza aj moja kniha, je považované za najlepšie, čo sa bedekrov týka. Niektorí ľudia si ho kúpia ani nie kvôli Slovensku, ale pre samotnú značku.
Nájde sa na Slovensku čosi, čo my ako domáci podceňujeme, no pre cudzincov je to naopak veľmi príťažlivé?
Ak sa chce Slovensko ukázať navonok, musí v prvom rade ponúkať, čo má spoločné s inými európskymi krajinami. Návštevník sa vždy chce identifikovať s cudzou krajinou – a to vie najlepšie cez modernú históriu. Nechce veľmi počúvať o Habsburgovcoch alebo Rimanoch, má záujem o 20. storočie – vznik Československa, svetové vojny. V Prahe, Budapešti, Amsterdame – skoro v každom meste Európy je enormný záujem o židovskú históriu, iba na Slovensku ako keby neexistovala, hoci by mohla pritiahnuť húfy turistov. Ľudí zaujíma aj komunizmus, roky 68 a 89, ako aj Dubček a Havel. Pravdaže, mladých skôr pritiahnu nákupy, rafting v Čunove a nočný život.
Takže nemáme žiadnu kuriozitu?
Práve to sú tie slovenské kuriozity: Že sa tvárite, akoby druhá svetová vojna a Židia nikdy neexistovali a že za komunizmu sa žilo lepšie.
Čo cudzincov zo západu u nás najviac prekvapuje?
Špina a odpad. Sú prekvapení, že príroda je taká úžasná a zároveň plná divokých skládok. Takisto nerozumejú, prečo sú všade, aj na historických budovách, grafiti. Utvoria si z toho dojem, že Slováci sú špinaví národ, „bordelári.“ Všimnú si krajinu možno viac a ostrejšie, lebo nemajú žiadne očakávanie, iba také, že ide o krajinu „východne od Česka.“
Ako hodnotíte kvalitu sprievodcovských agentúr na Slovensku?
Neviem, Holanďania nepotrebujú sprievodcov. Viem, že im občas chýba viac informácií, týkajúcich sa kempingov alebo hotelov. V tejto súvislosti však musím spomenúť, že v januári po vyše ôsmich rokoch zatvárala Slovenská agentúra pre cestovný ruch svoju pobočku v Amsterdame a bola by obrovská škoda to tak nechať. Aspoň pobočka v hlavnom meste Európy, v Bruseli, by Slovensku určite neuškodila. SACR si už totiž vybudovala v Beneluxe určité renomé.
Prečítajte si celý rozhovor na hnonline.sk.
